Keď vôľa žiť je silnejšia

Autor: Robert Kiss | 13.3.2011 o 9:50 | Karma článku: 8,39 | Prečítané:  1099x

Sú veci, o ktorých najradšej nechceme ani počuť. Do zoznamu slov, ktoré by sme najradšej vytesnili z nášho vedomia, patrí aj „rakovina“. Až pokým sa netýka nás osobne. Keď sa človek dozvie, že ju má, odrazu ju vidí takmer všade. O to cennejšie je, keď sa neuzavrie do seba, ale komunikuje a dokonca o nej píše. Ako naše blogerky Alica Biela, alebo Jana Shemesh.

So slovom rakovina som sa v ostatných mesiacoch stretával často. Prekladal som text švédskej autorky Anneli Andersson, ktorá sa prostredníctvom vlastného príbehu delí o svoje zážitky a skúsenosti súvisiace s liečbou rakoviny prsníka. Knižka vyšla na Slovensku pred niekoľkými týždňami pod názvom „Keď budeš plešatá, môže ma ocko odviezť do družiny?“ vo vydavateľstve BOBSON.

Pri čítaní príbehov iných autoriek (o rakovine píšu viac ženy, než muži) som sa pristihol pri pocite – toto som už niekde čítal. Je až neuveriteľné, ako podobne popisujú niektoré prejavy v dôsledku liečby. Napríklad intenzívnejšie (zostrené) vnímanie farieb, alebo chutí, či zvýšenú vnímavosť na slovo rakovina. Kým predtým ho zachytili iba občas, po zistení, že si ich táto choroba našla, ju vidia takmer všade.

Ľudia sú rôzni – niektorí sa pred svetom uzavrú a zablokujú, iní sú otvorení a blogujú, alebo píšu knihy. Robia nás tým svedkami ich boja s rakovinou a my ich povzbudzujeme v nádeji, že je o čo bojovať. Je to práve nádej, ktorá im dáva silu do tohto vyčerpávajúceho boja.

Neviem, či je to naozaj tak, alebo som si pod vplyvom práce s knihou začal rakovinu všímať viac, no zdá sa mi, že sa o nej začína viac písať a hovoriť i v našich médiách. To je dobre. Nik si nemôže byť istý, že práve jemu sa neujde. Rakovina si nevyberá podľa občianstva, rasy, veku, pohlavia, ba ani podľa sociálneho statusu či vierovyznania. Napríklad na rakovinu prsníka môžu ochorieť aj muži! Na Slovensku túto diagnózu každoročne diagnostikujú vyše 2000 ženám a približne 20-tim mužom...

Človeku nemusí pomôcť ani zdravý životný štýl, aký viedla Anneli Andersson. V preslove svojej knihy píše:

„Keď som sa dozvedela, že mám rakovinu prsníka, cítila som sa neskutočne sama, odkázaná na život s chorobou. Začala som pátrať po ľuďoch s podobným osudom. Pokúšala som sa zohnať si nejakú literatúru o tejto chorobe, ale čím viac kníh som prečítala, tým viac som bola deprimovaná. Viaceré knihy prinášali ťažké, úmorné a bezvýchodiskové príbehy. Ale ja som práve vtedy potrebovala knihu, ktorá ukazuje možnosti. Nie utápanie sa v problémoch. Preto som napísala túto knihu.

Som presvedčená, že vôľa žiť a pozitívna nálada sú dobrým predpokladom ako si poradiť s chorobou. Nie si sama – je nás mnoho čo bojujeme. Raz určite vyhráme!“

Úryvky z knihy si môžete stiahnuť zo stránky vydavateľstva BOBSON.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?