- Ako držíš tú vidličku? Pýta sa štvorročného stvorenia moja žena Janka.
- Ale mami, veď ja som predsa rak!
- Aký rak?
- No rak, nepoznáš raka?
Potom si uvedomí, že raky predsa vidličky nepoužívajú a uchopí rybí prst medzi svoj prostredník a ukazovák. Funguje to. Rovnakou metódou si pridrží pohár a odpije si vody. Pozerám naňho a myslím na to, že lepšie by sa mu s klepetami držala šálka.
Asi o hodinu začne v obývačke poskakovať ako futbalista pri postrannej čiare, ktorý sa chystá na striedanie.
- Tre-ba mi ci-káááť! Oznamuje rapotavo, zároveň však naliehavo.
- Tak choď, odvetím.
- Ale ocko, veď si odstrihnem pipík! - pozrie na mňa pohľadom, akoby som nebral do úvahy okolnosti.
- Aha, no to je iná vec, tak idem s tebou.
Keď ho to držalo už niekoľko hodín, mamka Janka si začala robiť starosti. Že ho budú bolieť ruky, keď bude v jednom kuse cvakať klepetami, teda vlastne prstami. Táto obava sa mi videla logická, tak som si milého raka pozval na kus reči.
- Pozri Paťko, začal som.
- Nie som Paťko, som rak!
- Tak pozri ráčik, chceš dopadnúť ako tieto raky? Ukazujem na obrázok v knihe, kde sa na tanieri lesknú krásne červené uvarené raky. Ľudia ich chytajú, aby ich mohli uvariť a zjesť – pokúšam sa ho „nalomiť“.
- Ale ocko, veď pozri aký som veľký – vystrie všetky údy. Mňa by nevládali zjesť!
Povedal som si, že takto to nepôjde. Skúsime ho v tom chvíľu nechať. A vlastne prečo by sa nemohol pár hodín cítiť ako rak, aspoň bude objavovať okolitý svet z novej perspektívy.
Janka mala pravdu. Paťko ku mne večer podišiel a hovorí – ocko, bolia ma klepetá, pomasíruješ mi? Pomasíroval som, urobili sme večerné hygienické rituály a prečítali sme si, čo sa o rakoch píše v knižke.
Na druhý deň sa opäť zobudil ako rak a svoje oddýchnuté prsty opäť používal ako klepetá. Poobede, cestou zo škôlky mal na tvári zasnený pohľad a ľahký, akoby nedbalý úsmev. Pýtam sa ho, čo pekné zažil, keď vyzerá tak spokojne.
- Vieš, ocko, štipol som jedno dievčatko do zadku. Usmejem sa a „uznanlivo“ pokývem hlavou.
- A čo ti na to to dievčatko povedalo?
- Povedalo že – Pááťóóó, zmiznííí. Ale ona nevie, že ja som rak!
Už iba tŕpnem, kde s tými klepietkami pri objavovaní okolia skončí...