reklama

Ani rak to nemá ľahké...

Máme doma raka a učíme sa s ním žiť. Nevieme, čo to nášmu Patrikovi napadlo, ale drží ho to už tretí deň. Prsty používa ako klepetá.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

- Ako držíš tú vidličku? Pýta sa štvorročného stvorenia moja žena Janka.

- Ale mami, veď ja som predsa rak!

- Aký rak?

- No rak, nepoznáš raka?

Potom si uvedomí, že raky predsa vidličky nepoužívajú a uchopí rybí prst medzi svoj prostredník a ukazovák. Funguje to. Rovnakou metódou si pridrží pohár a odpije si vody. Pozerám naňho a myslím na to, že lepšie by sa mu s klepetami držala šálka.

Asi o hodinu začne v obývačke poskakovať ako futbalista pri postrannej čiare, ktorý sa chystá na striedanie.

- Tre-ba mi ci-káááť! Oznamuje rapotavo, zároveň však naliehavo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- Tak choď, odvetím.

- Ale ocko, veď si odstrihnem pipík! - pozrie na mňa pohľadom, akoby som nebral do úvahy okolnosti.

- Aha, no to je iná vec, tak idem s tebou.

Keď ho to držalo už niekoľko hodín, mamka Janka si začala robiť starosti. Že ho budú bolieť ruky, keď bude v jednom kuse cvakať klepetami, teda vlastne prstami. Táto obava sa mi videla logická, tak som si milého raka pozval na kus reči.

- Pozri Paťko, začal som.

- Nie som Paťko, som rak!

- Tak pozri ráčik, chceš dopadnúť ako tieto raky? Ukazujem na obrázok v knihe, kde sa na tanieri lesknú krásne červené uvarené raky. Ľudia ich chytajú, aby ich mohli uvariť a zjesť – pokúšam sa ho „nalomiť“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Ale ocko, veď pozri aký som veľký – vystrie všetky údy. Mňa by nevládali zjesť!

Povedal som si, že takto to nepôjde. Skúsime ho v tom chvíľu nechať. A vlastne prečo by sa nemohol pár hodín cítiť ako rak, aspoň bude objavovať okolitý svet z novej perspektívy.

Janka mala pravdu. Paťko ku mne večer podišiel a hovorí – ocko, bolia ma klepetá, pomasíruješ mi? Pomasíroval som, urobili sme večerné hygienické rituály a prečítali sme si, čo sa o rakoch píše v knižke.

Na druhý deň sa opäť zobudil ako rak a svoje oddýchnuté prsty opäť používal ako klepetá. Poobede, cestou zo škôlky mal na tvári zasnený pohľad a ľahký, akoby nedbalý úsmev. Pýtam sa ho, čo pekné zažil, keď vyzerá tak spokojne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Vieš, ocko, štipol som jedno dievčatko do zadku. Usmejem sa a „uznanlivo“ pokývem hlavou.

- A čo ti na to to dievčatko povedalo?

- Povedalo že – Pááťóóó, zmiznííí. Ale ona nevie, že ja som rak!

Už iba tŕpnem, kde s tými klepietkami pri objavovaní okolia skončí...

Robert Kiss

Robert Kiss

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som foter, príslušník generácie X. Fotím, píšem, prekladám, vychovávam. To posledné je najťažšie. Zoznam autorových rubrík:  FotookamihySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu